Rozhodovanie na poslednú chvíľu... Idem? Nejdem? Už niekoľko týždňov viem, že jeden z Gruzíncov, s ktorým som sa zoznámila minulého roku, sa chystá na výlet do Poľska. A tak uvažujem, či sa na nejaký ten deň nepridám. Konečné rozhodnutie padne len pár hodín pred odchodom, túlavé topánky zvíťazili, a tak narýchlo kupujem lístok na nočný autobus a rezervujem hostel v Krakove. pokračovanie článku
Pár desiatok kilometrov na juh od Madridu, polhodinka vo vlaku a vystupujeme v Tolede, bývalom kráľovskom hlavnom meste. Už z diaľky sme videli mestské hradby, takže nájsť cestu zo stanice je jednoduché. pokračovanie článku
Po hodinovej jazde autobusom cez zasnežené kopce prichádzame do Segovie, historického mestečka neďaleko Madridu. Milá pracovníčka turistického centra na stanici sa nás povypytuje odkiaľ pochádzame, venuje nám mapu a nasmeruje nás k hlavným atrakciám. pokračovanie článku
Väčšina hlavných miest Európy sa mi spája s konkrétnou budovou či panorámou. Majú niečo notoricky známe, vďaka čomu ich dokážem neomylne identifikovať. Paríž má Eiffelovku, Berlín Brandenburskú bránu a Rím Koloseum. Ale Madrid? Čo môžem očakávať v Madride? Treba ho ísť preskúmať, nech viem, čo si mám nabudúce predstaviť, keď bude reč o metropole Španielska. pokračovanie článku
Na sever od Ríma, vzdialené necelú hodinku vlakom z hlavného mesta, pri jazere Bracciano, leží rovnomenné pártisícové mestečko. Úzke uličky starého mesta a majestátny hrad stoja za návštevu. pokračovanie článku
S príchodom Vianoc sa v našich končinách spája zima. Dážď. Sneh. Vietor. Poľadovica. O pár stoviek kilometrov južnejšie to však vyzerá celkom inak. Vládu v kalendári síce prevzal posledný mesiac v roku, no Rím nás víta príjemnými teplotami, ak sa oprie slniečko, tak vhodnými aj na tričko. pokračovanie článku
Britániou sa tiahne obranný val nesúci jeho meno, Anjelský hrad týčiaci sa na brehu Tiberu v Ríme sa zvykne označovať ako Hadriánovo mauzóleum a o pár desiatok kilometrov ďalej na východ sa rozprestiera rímska vila, ktorú Taliani volajú Villa Adriana. H sa v tejto krajine veľmi nepoužíva. Vitajte v Tivoli. pokračovanie článku
Domčeky niekoľko sto rokov staré i tie z minulého storočia, privezené z rôznych kútov krajiny, zopár veterných mlynov, kostolík, domáce zvieratá, ukážky remesiel, historická električka a zamestnanci v dobových kostýmoch. Skanzen v Arnheme. pokračovanie článku
Z maršrutky vystupujeme na hlavnej ceste, pár kilometrov od mesta Gori. Taxikár, ktorý nás vezie do centra, vraví, že pozná bábušku, ktorá prenajíma izby. Nevyzerá to u nej nijak excelentne, a tak ešte ideme vyskúšať nejaký lacný hotel. Tam to vyzerá rovnako, ba ešte strašidelnejšie. Dlhé chodby socialistického hotela sú prázdne, nikde nikoho. Hádžeme si mincu. Vyhrala to bábuška. Odvezieme sa k nej, zaplatíme za taxík a vchádzame dnu. Bábuška mierne mení rétoriku a začína byť nepríjemná. Ponúka nám úplne inú izbu ako nám ukazovala, tvrdiac, že v tej prvej sa už ubytovali dvaja Nemci. „Davaj dengy," opakuje neustále. A tak radšej berieme ruksaky a ideme preč... pokračovanie článku
Na stanici v Zugdidi si skladáme ruksaky do maršrutky smerujúcej do Batumi a vodič nás prekvapivo vedie do haly zakúpiť si lístky. Nezvyk, doteraz sme platili vždy priamo vo vozidle. Do odchodu máme vyše hodiny, šofér prízvukuje, aby sme boli na mieste o štvrtej, a naša skupinka ide pohľadať nejaké pohostinstvo. Dvadsať minút pred štvrtou však vpadne do krčmy gruzínsky vodič, vraj kde sme, už máme dosť cestujúcich a tak odchádzame. Narýchlo platíme a nastupujeme. pokračovanie článku
Nočný vlak z Tbilisi do Zugdidi sa pomaly vlečie krajinou. Ráno v Zugdidi je zamračené. Prestupujeme do preplnenej maršrutky do Mestie, a ako stúpame vyššie a vyššie do hôr, oblačnosť sa trhá, pomedzi mraky prenikajú slnečné lúče a Kaukaz odhaľuje svoje krásy. pokračovanie článku
Krajina, o ktorej som vedela veľmi málo, známa čajom, koňakom a tým, že sa tam narodil Stalin. K tomu letenky za cenu, ktorá sa neodmieta. Ignorujúc otázky okolia narážajúce na vojenský konflikt s Ruskom spred troch rokov, vraj či sa chcem domov vracať vládnym špeciálom. Napokon, takým som ešte neletela... Spoznávať nepoznané láka. Aj preto Gruzínsko... pokračovanie článku
Doteraz som sa žiadneho diaľkového pochodu nezúčastnila. Väčšinou uprednostňujem neorganizovanú turistiku po kopcoch a najznámejší československý diaľkový pochod som poznala iba vďaka piesni Ivana Mládka a možno z každoročných reportáží vo večerných správach. No tento rok som už od januára mala pocit, že sa tejto akcie musím zúčastniť. pokračovanie článku
Dva mesiace vo večnom meste. Žiadne prázdniny ako Audrey, ani kúpanie vo fontáne Di Trevi ako Anita, za rohom už nenatáča Federico svoj Rím ani Roberto Otvorené mesto...
No po práci sa nájde trochu času na prechádzky po centre... pokračovanie článku
Z času na čas človek potrebuje vypadnúť z mesta aspoň na pár hodín. Naším cieľom je tentokrát Castel Gandolfo, mestečko pár kilometrov južne od Ríma... pokračovanie článku
Z okna vlaku pozorujeme toskánske vinice, v údoliach sa prevaľujú chuchvalce rannej hmly, no slnko nakoniec zvíťazí a keď vystupujeme v Siene už príjemne hreje. pokračovanie článku
Na stanici v Bari vystupujem zo „strieborného šípu" talianskych železníc a na nástupišti ma už čakajú kamaráti, ktorých lietadielko sa trošku poponáhľalo. Fajn, aspoň sa nemusíme hľadať a môžeme vyraziť do ulíc prístavného mesta. pokračovanie článku
Čokoláda na raňajky, čokoláda na obed, čokoláda na večeru... Mliečna, horká, biela, oriešková, nugátová, tekutá, vo forme tabuľky či pralinky, sen mnohých detí a raj milovníkov sladkostí. Eldorádo maškrtných jazýčkov. Desaťdňový festival čokolády... pokračovanie článku
V Sorrente nastupujeme do preplneného autobusu smer Amalfi. Svorne sa v ňom vezú dve skupiny - turisti s fotoaparátmi ochkajúci nad panorámou, ktorá sa im naskytne za každou zákrutou, a talianski školáci vracajúci sa domov, ktorí ignorujú vonkajšiu krásu a so sklonenými hlavami sa venujú mobilom. pokračovanie článku
„Nerobte z ľaváka praváka!" mali sme napísané v škole na chodbe. Takíto násilne preučení jedinci síce píšu pravou, lebo tak ich to naučili, ale pri väčšine ostatných činností používajú ľavú ruku. A ja som na tom presne opačne. pokračovanie článku
Pouličný teplomer ukazuje teplotu blížiacu sa teplote ľudského tela, slnko nemilosrdne páli, pred pitnými fontánkami sa vytvárajú rady a klimatizácia v každej budove beží na plný výkon, návštevníci sa ovievajú turistickými mapami, z chodníkov sála teplo a po múroch na periférii behajú jašteričky... Leto v Ríme... pokračovanie článku
Tento názov som si vždy spájala so zábavným parkom v Kodani. Až do chvíle, kým som nezačala uvažovať, kam na jednodňový výlet z Ríma. Pohľad do mapy ponúkol niekoľko možností, Tivoli vyhralo. pokračovanie článku
Prvého nachádzam náhodne na múre poblíž Piazza Navona. Jéééj, o tomto nám rozprával náš sprievodca Marc počas alternatívnej prehliadky Berlína, spomeniem si. Odfotím si farebnú mozaiku a tá o chvíľu upadne do zabudnutia pamäťovej karty. A ja riešim dilemu medzi ananásovou a pistáciovou zmrzlinou. pokračovanie článku
Už od detstva som vedela, že Nemecko je rozdelené. Že existuje východné a západné. Že kdesi ďaleko je aj nejaký Západný Berlín. Na správy o múre si z detstva nepamätám, dôležitejšiou informáciou bolo, že východné Nemecko má známky s nápisom DDR. A mnoho rokov po zjednotení si to rozdelené mesto prichádzam pozrieť. pokračovanie článku
Bolo to vlani na jar, keď sme so sesternicou sedeli pri jednom chladenom v letnej záhrade a ona sa práve dozvedela, že dostala štipendium na ročný pobyt v Štrasburgu. Tak som sa hneď hlásila ako návšteva. A po vyše roku sa mi to konečne podarilo. pokračovanie článku
...povedal mi pred pár rokmi jeden Talian počas telefonického rozhovoru. Netuším, prečo mal taký pocit, v Bologni som už síce párkrát bola - na stanici, väčšinou som z vlaku alebo autobusu ani nevystúpila, ale dvakrát sa mi tam podarilo prestupovať, čiže som sa tam zdržala necelú polhodinku. Ten prízvuk som musela pochytiť niekedy vtedy, nevadí, že v tom čase som vedela po taliansky akurát pozdraviť a poďakovať. pokračovanie článku
...alebo víkend v Štajerskom Hradci... pokračovanie článku
Do ruksaku nahádžem niekoľko tričiek, pribalím horalky a piškóty a zopár minibalení kozmetiky vopchám do priesvitného vrecka, ktoré bolo opäť povýšené do funkcie kozmetickej taštičky pre účely prepravy v letovej hladine pár tisíc stôp. Ide sa na výlet. pokračovanie článku
Uprostred leta píšem kamarátke vydatej v Holandsku, že čo má nové a kedy sa opäť ukáže v rodnom meste. V odpovedi uvádza dátum svojho slovenského pobytu a dodáva: „Novinky osobne." Od toho momentu mám pocit blížiaci sa istote, že čaká bábo, a hneď si predstavujem malé blonďavé dievčatko sediace v kočíku a zvedavo sa obzerajúce okolo seba. pokračovanie článku
V každej rodine vznikajú nejaké tradície, ktoré sa viac či menej vedome dodržiavajú. Napríklad ja sa stále pýtam babky, či k nej môžem prísť. Deň pred plánovanou víkendovou návštevou zavolám a položím obligátnu otázku: „Babíííííí, môžem prísť?" A ona mi vždy odpovie niečo v tom zmysle, že sa nemám pýtať, len oznámiť, že prídem. A dodá, že ma urúbe a že remeň má už nachystaný. Teda, niežeby ma niekedy doma bili... Ale je to skrátka tradícia. pokračovanie článku
Nikdy som ho nemusela podávať sama, vždy som podpísala pár papierov a zamestnávateľ sa postaral za mňa. Tento rok nemá aký... pokračovanie článku
Bolo to dávno, mala som možno nejakých deväť rokov, keď som si v košickom večerníku prečítala krátky článoček. O tom, ako sa doktorka pri pohľade na mladú slečnu začudovala: „Včera ste mali osemnásť a dnes ste prišli darovať krv?" Zaujalo ma to a povedala som si, že keď budem veľká, urobím to isté. pokračovanie článku
Narodená v auguste, milujúca leto, knihy a cestovanie.
