reklama

Odľahlý región Svaneti - Gruzínsko 2

Nočný vlak z Tbilisi do Zugdidi sa pomaly vlečie krajinou. Ráno v Zugdidi je zamračené. Prestupujeme do preplnenej maršrutky do Mestie, a ako stúpame vyššie a vyššie do hôr, oblačnosť sa trhá, pomedzi mraky prenikajú slnečné lúče a Kaukaz odhaľuje svoje krásy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

Chlapík za volantom vyzerajúci ako Jean Reno obratne kľučkuje po rozbitej ceste a osadenstvo maršrutky sa pomaly začína zoznamovať. Máme tú česť s juniorským majstrom Európy v džude z osemdesiatych rokov, ktorý so svojim zverencom mieri do Mestie na nejaký juniorský turnaj. Počas prestávky stretávame ďalšiu maršrutku plnú nádejných šampiónov vo veku 10-14 rokov. Vedľa mňa sedí nemecký dôchodca, ktorý už precestoval hádam pol sveta, vpredu portugalsko-marocký pár. Pred nami dvaja miestni Svanovia, ktorí počas prestávky za desať minút zvládli fľašu vodky a sú mimoriadne komunikatívni.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Stojíme pri miestnom „motoreste". Čas na čaj a niečo sladké. Alebo na typický mäsový koláč kubdari, čerstvo vytiahnutý z pece.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Cesta sa kľukatí údolím, občas je lepšie nepozerať sa dolu. A je mi záhadou, ako sa na ceste úzkej aj pre jedno vozidlo dokážeme vyhnúť tým protiidúcim. Pojem zvodidlá tu nepoznajú a značka nerovnosť vozovky je zbytočná. Vlastne takú som počas celého pobytu v Gruzínsku nevidela.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Podgurážení Svanovia vystupujú pár kilometrov pred Mestiou. So všetkými chlapmi sa lúčia bozkom na líce, s nami nie. V tejto krajine sa to nehodí, v Gruzínsku sa pri stretnutí bozkom zdravia iba muži.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po päťhodinovej jazde mám dokonale vytrasené vnútornosti, pľúca si tuším vymenili miesto s obličkami. Prichádzame do Mestie, centra horného Svaneti. Po ubytovaní sa u jednej z miestnych rodín žijúcich z rozvíjajúceho sa turistického ruchu sa ideme prejsť po dedine. Pri domoch sa týčia typické obranné veže, cesta je prašná a plná jám (prípadne blatistá a plná jám, podľa toho, kedy naposledy pršalo), jazdia po nej ťažké mechanizmy zabezpečujúce výstavbu a pobehujú kravy značiace si svoje teritórium, takže treba dávať pozor, kam človek stúpa.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Obedujeme v lokálnej kaviarni. Keď vkročíme dnu, uprú sa na nás všetky pohľady. Pri niekoľkých stoloch posedáva približne dvadsať Svanov, ženy sú iba za pultom a v kuchyni. Oslovia nás až keď už máme dojedené. Odkiaľ sme, ako sa nám tu páči, a či sa u nás ešte mladí učia ruštinu. Každodenné otázky od miestnych i turistov. Prekvapuje ma, že väčšina si vie k Slovensku priradiť Bratislavu, len občas musíme spomínať Československo, aby bolo jasné, odkiaľ pochádzame. No keď nám cudzinci, ktorých stretávame, vravia, že boli na Zaježovej, či v Svidníku alebo v Partizánskom, tak sa nestačíme diviť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Miestne letisko za priaznivých poveternostných podmienok prevádzkuje lety do hlavného mesta. Za nejakých 30 eur jednosmerne. Pohľad zhora na Kaukaz musí byť nádherný. Len treba rátať s tým, že percento zrušených letov je vyššie.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Večer ideme s portugalsko-marockým manželským párom na drink. Svanetské veže sú nádherne osvetlené.

Obrázok blogu

Zobúdzame sa do bezoblačného dňa. Plánujeme vystúpiť ku krížu nad Mestiou. Bohužiaľ hneď v úvode, po radách domácej slečny, si vyberáme nesprávnu cestu. Tuším celkovo majú Gruzínci problém s vľavo a vpravo, zaregistrovali sme to niekoľkokrát. A tak náročným terénom stúpame na nejaký kopec, z ktorého sa nám naskytne stromami orámovaný pohľad na dvojvrcholovú Ushbu, najväčšiu gruzínsku horolezeckú výzvu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po strmom svahu zliezame späť do údolia, používajúc mladé stromčeky ako istiace laná. Ešteže majú dostatočne hlboké korene. Nakoniec nachádzame aj správny chodník a kaukazské turistické značenie. Z meškaním niekoľkých hodín začíname stúpať ku krížu. Na oblohe sa už sem tam objaví nejaký obláčik, ale ako na potvoru ani jeden nezakryje slnko, aby aspoň trošku stlmil jeho spaľujúce lúče. Netušíme, aký kus cesty je ešte pred nami, no dochádza nám voda. Nechávam kamarátku sedieť na lúke a sama sa pokračujem vo výstupe. Po dvadsiatich minútach, keď je kríž stále v nedohľadne, sa s ťažkým srdcom rozhodujem pre návrat. Chcem pokračovať, ale sotva s deci vody by to bol v tejto horúčave hazard. Vraciam sa na lúku a prv než sa stihnem hodiť do trávy prichádzajú ďalší turisti a pýtajú sa, ako je to ďaleko. Američan s Mexičanom, ako inak učitelia angličtiny. Odpovedáme, že netušíme, a že sa kvôli nedostatku vody musíme vrátiť. „My máme vody dosť," vyťahuje Američan päťlitrovú fľašu, aby sme si naplnili tie naše a Mexičan mi podáva pollitrovú minerálku. Ďakujeme im za záchranu nášho výletu a pomaly stúpame ďalej. Opäť sa stretávame pri kríži, vo výške asi 2200 metrov, kde odo mňa recipročne dostávajú môj obed v podobe chleba so syrom, v tej horúčave nedokážem jesť, horko ťažko zvládnem teplom a tlakom deformovanú horalku. Ale som rada, že sa nám podarilo dôjsť sem, výhľad na Mestiu i okolité štíty je odtiaľto nádherný. Ushba sa už čiastočne zahalila do oblakov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po zostupe inou cestou si v dedine zaslúžime jedno chladené a po večeri máme možnosť navštíviť jednu zo svanetských obranných veží. Do dvorčeka veže sa dostávame zaujímavým spôsobom, zámka na bráne je zjavne nefunkčná, tak sa chodí vrchom. Rebríkom na múr, počkať, kým vylezú všetci, prehodiť rebrík na opačnú stranu a postupne po jednom dolu. My sme šli len dve, ale tých pred nami bolo tuším šesť. Chápem, prečo sa po tom trojmetrovom múre posúvali opatrne, držiac sa za ruky. Následne ďalšími rebríkmi, jedným vonkajším a ostatnými vnútornými, stúpame niekoľkými poschodiami až na drevenú strechu veže. Je mierne šikmá, po dnešnom turistickom výkone mám dosť roztrasené kolená, ale výhľad je úžasný. Stmieva sa a svanetské veže sa začínajú rozsvecovať. Netušila som, že sa nám sem podarí dostať, ale stojí to za to. Dolu zliezame za svetla sprievodcovej baterky, vo vnútri je už úplná tma.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ráno objednanou maršrutkou mierime do Zugdidi. Taká oficiálna vraj chodí len o piatej ráno nám sa nechcelo vstávať. Je nás dosť, takže odvoz vychádza len o pár lari na osobu drahšie. Robíme si foto pauzy kdekoľvek chceme. Dlhšiu neplánovanú prestávku máme v mieste stavebných prác. Cestu z Mestie do Zugdidi rozširujú. Miestami už je v polovičnom profile položený betónový povrch. My pozorujeme rýpadlo, ktoré sa zahrýza do skaly a bagre, ktoré obrovské kusy kameňa zhŕňajú do rieky. Po pol hodine je cesta voľná.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zdá sa, že stavba vozovky pokračuje rýchlym tempom. Keď bude hotová, skráti sa čas cestovania do Svaneti z piatich na dve až tri hodiny. To do oblasti privedie viac turistov, čo spôsobí výstavbu veľkých hotelov, ktoré sa do tohto kraja vôbec nehodia. A potom si tu nejaký medzinárodný obchodný reťazec otvorí supermarket. Prvú cestu sem postavili v tridsiatych rokoch, dovtedy Svanovia schádzali do údolia peši alebo na koňoch, a teraz hrozí, že tento zabudnutý kaukazský región stratí svoje čaro. Niektorí miestni sa už obávajú, že nekontrolovaná výstavba bude mať za následok vyčiarknutie svanetských dediniek zo zoznamu pamiatok Unesco. O pár rokov to tu už bude vyzerať úplne inak.

Škoda, je to nádherný kraj...

Mária Madárová

Mária Madárová

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodená v auguste, milujúca leto, knihy a cestovanie. Zoznam autorových rubrík:  Z cestovateľského denníčkaRodinná anamnézaNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu