Ráno o pol šiestej vystupujem v Katoviciach a presúvam sa na vlakovú stanicu. Tá je momentálne v procese prestavby, ale vizualizácia vyzerá celkom pekne. Jazykom, ktorý by s prižmúrením štyroch očí mohol byť poľštinou, si kupujem lístok do Krakova. Rozumieť je celkom ľahké, hovoriť ťažšie, nespočetné stretnutia s Poliakmi a čítaný dabing tretieho dielu Policajnej akadémie predsa len plnohodnotne nenahradia štúdium cudzej reči.
Pár kilometrov za mestom vlak zastane paralelne s ďalším, odstaveným na susednej koľaji. Dvere oproti dverám, vzdialenosť asi meter, od zeme nejako podobne, a osadenstvo susedných vagónov sa spolu s kuframi preskakovaním presúva do toho nášho osobáku. Zaujímavý pohľad. A potom ešte nejaké dve hodinky, vláčik si to pomaličky šinie krajinou, a už prichádzame do Krakova.
V krakovskom hosteli sa stretávam s Gruzíncom, ktorého som rok nevidela, a zoznamujem sa s ďalšou dočasnou spolucestujúcou - Bieloruskou s poľskými koreňmi. Spoločne vyrážame na prehliadku mesta, cez Rynek Główny k Barbakanu a jedinej zachovanej mestskej bráne.
A potom opačným smerom do štvrte Kazimierz. Blúdime uličkami a snáď najviac času trávime na dvoch židovských cintorínoch.
Potom sa vyberieme na druhý breh rieky Visly, k fabrike Oskara Schindlera. V súčasnosti sa tam nachádza múzeum venované životu v nacistami okupovanom Krakove. Vojnové výjavy sa striedajú s tými z každodenného života, počuť cinkot električky i prejavy politikov, sú tu čiernobiele fotografie, rukou písané vyznania i múr v tvare náhrobných kameňov, ktorý ohraničoval židovské geto. Nechýba film o Schindlerovi, aj keď nie ten od Spielberga. Ten poznajú všetci. Zo zvedavosti sa pýtam spolucestujúcich, no meno Nicholas Winton nikdy nepočuli.
Po prehliadke zamierime do centra. V prvom obchode s alkoholom si kupujeme pivo a následne sa s plechovkami v ruke usádzame na priedomí ako živá reklama. A potom sa po nábreží a cez Wawel vraciame na Rynek.
Večeru si kupujeme u bangládešského predavača poľskej zapiekanky a tureckého kebabu. Opäť posedávame len tak na schodoch. Pristaví sa pri nás akási Talianka a vypytuje sa, kdeže sme si kúpili zapiekanky. Napokon však so svojou spoločnosťou zapadne do jednej z pobočiek siete gruzínskych reštaurácií. Prítomný Gruzínec len nechápavo krúti hlavou. V zahraničí predsa treba konzumovať miestne špeciality. Súhlasím, ďalší deň večeriame żurek, boršč, bigos a pirohy.
Ráno sa vyberáme na celodenný výlet do Osvienčimu. Chvíľu sa rozhodujeme, do akej jazykovej skupiny sa pridáme, keďže neexistuje reč, ktorej by sme rozumeli všetci traja. Medzi sebou sa totiž bavíme poľsko-slovensko-ruskou hatlaninou prešpikovanou anglickými a občas talianskymi slovíčkami. Pri výbere sprievodcu to nakoniec vyhrá poľština. Dostávame slúchadlá, ktoré nám umožňujú počúvať výklad aj keď nestojíme priamo pri sprievodkyni, a ona zasa nie je nútená na tomto mieste kričať, aby ju počula celá skupina. Gruzínec číta anglické popisky a my mu podľa potreby tlmočíme výklad do angličtiny alebo ruštiny. Niekedy sú však slová zbytočné, stačí vidieť.
Prechádzame z bloku do bloku, slnko pripeká, napriek tomu je tu - za ostnatým drôtom - akosi mrazivo.
Kyvadlovou dopravou sa presúvame do tábora Brzezinka. Auschwitz II - Birkenau. Rozľahlý priestor obohnaný ostnatým drôtom, zachované baraky i množstvo tých, z ktorých ostali len komíny týčiace sa k oblohe ako nemé výčitky. Koľajnice smerujúce k plynovým komorám, pamätník s nápisom v niekoľkých jazykoch - na tom slovenskom leží zvädnutá kytička. Obloha potemnieva, blíži sa búrka, kdesi v diaľke sa blýska, počuť hrmenie...
Nasledujúci deň sa lúčim so svojimi dočasnými spolucestujúcimi, ktorí sa vyberajú do soľných baní vo Wieliczke a následne do Varšavy, a nastupujem do autobusu smer Zakopané. Návštevu tohto tatranského mestečka som pôvodne nemala v pláne, ale keďže jediné spojenie Poľska s východným Slovenskom, ktoré sa mi podarilo objaviť, je práve autobus na trase Zakopané-Poprad, nemám veľmi na výber. A to ešte môžem byť rada, že spoj premáva aj počas májových sviatkov, inak iba v období letných prázdnin. Časy, kedy na trase Krakov-Košice-Budapešť jazdil rýchlik Cracovia sú už pár rokov minulosťou, vyhľadávače vlakových spojení ma vytrvalo posielajú cez Bohumín, alebo aspoň cez Žilinu. Takže radšej autobus a Zakopané.
Po príchode smerujem k pozemnej lanovke na Gubałówku, obľúbené vyhliadkové miesto. Bohužiaľ, predpoveď počasia sa vydarila, a po mojom príchode sa spúšťa silný dážď. Usádzam sa v letnej záhrade pod slnečníkom a spolu so saudskoarabským párom študentov ukrývajúcim sa pred lejakom na rovnakom mieste pozorujeme blesky nad tatranskými končiarmi a vymieňame si informácie o vlastných krajinách. Po polhodine sa trošičku vyčasí, akurát na prehliadku okolia a pár výhľadov na Giewont, Zakopané podo mnou a tatranský hrebeň ako ho nepoznám.
Lanovkou schádzam nadol a prechádzam pomedzi nespočetné stánky s oštiepkami. Ochutnávka poteší, ak by som sa tu ešte pol hodinku zdržala, tak tuším ani obed nepotrebujem. V ďalších stánkoch ponúkajú klasické trhové zbytočnosti, a je ich tu fakt enormné množstvo.
Keďže prestalo pršať, hlavná ulica v Zakopanom je plná ľudí, horko-ťažko sa dá pomedzi nich prejsť. Moja predstava Zakopaného ako pokojného, zaspatého mestečka na úpätí hôr sa rúca. Centrum pripomína rušné veľkomesto a to sa ešte ani poriadne nezačala letná turistická sezóna. Pred davom ľudí unikám na stanicu. V autobuse do Popradu je nás sotva desať.
A potom už Slovensko... Vraciam sa bohatšia o skúsenosť, že z Bratislavy do Košíc sa dá ísť aj cez Krakov, len to trvá trošku dlhšie, treba viackrát prestupovať, a možno sa na nejakom peknom mieste pár hodín či dní zdržíte.
