Jeden deň v Českom raji

Autor: Mária Madárová | 30.5.2014 o 8:18 | (upravené 9.9.2014 o 11:38) Karma článku: 8,09 | Prečítané:  1256x

Pohľad do turistickej mapy našich západných susedov inšpiruje k zaujímavým výletom. A tak na začiatku predĺženého víkendu sedíme v aute smerujúcom na sever Čiech. Po prenocovaní v Rumcajsovom Jičíne sa vyberáme na návštevu Prachovských skál.

Skoro ráno ešte na parkovisku nikoho niet a tak nemáme komu zaplatiť vstupné na prehliadkový okruh. Turistické chodníky sú prázdne a my máme možnosť vychutnať si ticho medzi skalami i raňajky s výhľadom.

Motáme sa pomedzi skalné veže, po rebríkoch a zošľapaných pieskovcových schodoch vyliezame na jednotlivé vyhliadky a opäť schádzame dolu. Chodníky občas vedú úzkymi štrbinami v mäkkom pieskovci a ja si v duchu pospevujem Ivana Mládka: „co bychom se báli na Prachovské skály..."

Po prehliadke skalného mesta sa presúvame o niekoľko kilometrov ďalej - ku gotickému hradu Kost.

Kost ako jeden z mála hradov nestojí na kopci, ale v údolí. Zjaví sa pred nami až za poslednou zákrutou. Aký to rozdiel oproti ďalšiemu z hradov v Českom raji. Trosky sa nám ukazujú už zďaleka, ich typickú siluetu sme videli hneď ráno z Prachovských skál.

Zrúcaninu hradu tvoria dve veže, nižšia zvaná Baba a vyššia neprístupná Panna. Ako znie rozhovor dvoch čertov na informačnej tabuli: „...je tu jen panna a baba... ale obě jsou takový trosky."

Z vyhliadky na veži Baba je krásny výhľad na celý hrad i do širokého okolia. Zvlnený kraj, neskutočne intenzívna zelená polí a lesov sa strieda so žlto kvitnúcou repkou.

Pod hradom, v dedinke Újezd pod Troskami, sa zastavujeme pri miestnom kostolíku. A mňa prekvapuje, že na náhrobkoch priľahlého cintorína sú okrem mien vytesané aj adresy - Ktová 17... Troskovice 43... Nikdy som sa s niečím takým nestretla a nenašla som ani dôvod tohto zvyku. Snáď aby návštevníci našli pozostalých? Alebo aby sa vedelo, kde dotyčný za života žil?

Pomaly opúšťame Český raj. Božský Kája nám síce v autorádiu tvrdí, že nám cestu rájem" ukáže, ale my mierime trochu ďalej na sever. Auto odstavujeme v polovici kopca Ještěd a po vlastných stúpame k rovnomennému vysielaču, dominante okolia, ktorá dotvára siluetu hory.

Ještědský vysielač je vysoký takmer sto metrov, dokončili ho pred viac štyridsiatimi rokmi a existujú snahy o jeho zapísanie na zoznam kultúrnych pamiatok UNECSO. Stojac pod ním, s vlasmi vejúcimi vo vetre, chápem toto úsilie a vnímam monumentálnosť a jedinečnosť tejto stavby.

A pod vysielačom sa krčí uplakané „dieťa z Marsu". Snáď mu niekto požičia telefón, aby - podobne ako E.T. - zavolalo domov. Signál je tu dobrý...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Muž žijúci so ženským srdcom. Najťažšia bola rekonvalescencia

Transplantácia orgánov sa ukazuje ako otázka niekoľkých rokov. Vhodné srdce pre Jana Škrlanta sa však našlo už po šiestich týždňoch.

ŠPORT

Legenda Merckx o Saganovi: Súperi mu len nahrávajú

Merckx nevidel na MS poriadne preteky.

BRATISLAVA

Rušiť gymnáziá, prihlasovať ľudí? Kandidáti povedali, čo chcú s Bratislavou

V SME Naživo diskutovali Ftáčnik, Frešo, Droba a Kusý.


Už ste čítali?