Skoro ráno ešte na parkovisku nikoho niet a tak nemáme komu zaplatiť vstupné na prehliadkový okruh. Turistické chodníky sú prázdne a my máme možnosť vychutnať si ticho medzi skalami i raňajky s výhľadom.
Motáme sa pomedzi skalné veže, po rebríkoch a zošľapaných pieskovcových schodoch vyliezame na jednotlivé vyhliadky a opäť schádzame dolu. Chodníky občas vedú úzkymi štrbinami v mäkkom pieskovci a ja si v duchu pospevujem Ivana Mládka: „co bychom se báli na Prachovské skály..."
Po prehliadke skalného mesta sa presúvame o niekoľko kilometrov ďalej - ku gotickému hradu Kost.
Kost ako jeden z mála hradov nestojí na kopci, ale v údolí. Zjaví sa pred nami až za poslednou zákrutou. Aký to rozdiel oproti ďalšiemu z hradov v Českom raji. Trosky sa nám ukazujú už zďaleka, ich typickú siluetu sme videli hneď ráno z Prachovských skál.
Zrúcaninu hradu tvoria dve veže, nižšia zvaná Baba a vyššia neprístupná Panna. Ako znie rozhovor dvoch čertov na informačnej tabuli: „...je tu jen panna a baba... ale obě jsou takový trosky."
Z vyhliadky na veži Baba je krásny výhľad na celý hrad i do širokého okolia. Zvlnený kraj, neskutočne intenzívna zelená polí a lesov sa strieda so žlto kvitnúcou repkou.
Pod hradom, v dedinke Újezd pod Troskami, sa zastavujeme pri miestnom kostolíku. A mňa prekvapuje, že na náhrobkoch priľahlého cintorína sú okrem mien vytesané aj adresy - Ktová 17... Troskovice 43... Nikdy som sa s niečím takým nestretla a nenašla som ani dôvod tohto zvyku. Snáď aby návštevníci našli pozostalých? Alebo aby sa vedelo, kde dotyčný za života žil?
Pomaly opúšťame Český raj. Božský Kája nám síce v autorádiu tvrdí, že nám „cestu rájem" ukáže, ale my mierime trochu ďalej na sever. Auto odstavujeme v polovici kopca Ještěd a po vlastných stúpame k rovnomennému vysielaču, dominante okolia, ktorá dotvára siluetu hory.
Ještědský vysielač je vysoký takmer sto metrov, dokončili ho pred viac štyridsiatimi rokmi a existujú snahy o jeho zapísanie na zoznam kultúrnych pamiatok UNECSO. Stojac pod ním, s vlasmi vejúcimi vo vetre, chápem toto úsilie a vnímam monumentálnosť a jedinečnosť tejto stavby.
A pod vysielačom sa krčí uplakané „dieťa z Marsu". Snáď mu niekto požičia telefón, aby - podobne ako E.T. - zavolalo domov. Signál je tu dobrý...
