Cinque Terre nielen po vlastných

Autor: Mária Madárová | 30.6.2014 o 8:33 | (upravené 9.9.2014 o 11:32) Karma článku: 8,54 | Prečítané:  1290x

Pôvodná idea bola prejsť peši chodník spájajúci päť dediniek na skalnatom pobreží Ligúrskeho mora. Zosuvy pôdy spred niekoľkých rokov a následné uzávery počiatočnú myšlienku mierne modifikovali.

Začíname na západnom konci – v Monterosso al Mare. Raňajkujeme na terase pri železničnej stanici a dedinka pod nami sa ešte len pomaly prebúdza do nového dňa. Aj turistov je v túto rannú hodinu poskromne, no o pár hodín zaplnia ulice i pláž.

Prichádzame k začiatku turistického chodníka a kupujeme si celodenný lístok do národného parku, ktorý nás oprávňuje pohybovať sa po značených trasách medzi dedinkami a takisto využívať miestnu dopravu. Keďže medzi niektorými dedinkami sa dá v súčasnosti po vlastných presunúť len s veľkou zachádzkou, vlakový lístok sa nám celkom hodí.

Chodník, znovuotvorený len pár dní pred naším príchodom, sa kľukatí smerom nahor. Stúpame po schodoch, po kamennej cestičke pomedzi vinice a záhrady, slnko zosilňuje svoju intenzitu a nám sa postupne odkrývajú výhľady na Monterosso. A v diaľke sa zjavuje ďalšia z dediniek – Vernazza. Pohľad z turistického chodníka na prístav a farebné domčeky vo Vernazze je jedným najcharakteristickejších záberov z Cinque Terre.

Pomaly zostupujeme z kopca, na chvíľu sa pristavíme pri miestom harmonikárovi a potom sa vrhneme do uličiek Vernazzy. Tie sú na rozdiel od Monterossa preplnené, deň už pokročil a vyhliadkové lode sem neustále privážajú davy turistov. Kupujeme si zmrzlinu, usádzame sa na móle a navzájom si ochutnávame sladkú dobrotu v kornútiku. Potom v rámci poznávania vybehneme k pevnosti na kopci a nevynecháme ani malú pláž, na ktorú sa dá dostať tunelom v skale.

Ďalej pokračujeme vlakom, pobrežný turistický chodník zvaný Sentiero Azzurro je bohužiaľ nepriechodný. Do nasledujúcej dedinky to trvá len pár minút. Corniglia – na rozdiel od ostatných štyroch dediniek – nie je postavená na pobreží, ale hore na skale. A tak po vystúpení na železničnej stanici nás čaká kľukatiace sa schodisko smerom nahor. Keďže nastal čas obeda, zastavujeme sa v jednom z miestnych barov na niečo pod zub, pomotáme sa úzkymi uličkami Corniglie a vraciame sa späť na stanicu. Dolu k vlaku to ide rýchlejšie ako nahor. Ešte keby sme vopred vedeli, že bude pol hodiny meškať.

Vlakom sa presúvame do Manaroly. Prejdeme skalným tunelom spájajúcim stanicu so samotnou dedinkou a potom schádzame k moru. Dolu v lagúne vidíme kúpajúcu sa dvojicu a tak sa pýtame, aká je voda. „Osviežujúca,“ znie odpoveď. Je polovica mája, more sa ešte poriadne nezohrialo, ale kto by odolal kúpaniu v takom peknom prostredí. Aspoň na chvíľku sa treba namočiť, tá teplota vody nie je až taká zlá.

Z Manaroly do Riomaggiore vedie chodník nazývaný Via dell’Amore – cesta lásky. Vraj jeden z najkrajších úsekov pobrežia Cinque Terre. Keďže je – rovnako ako mnohé ďalšie časti – po zosuvoch pôdy uzavretý a my sme sa sem neprišli voziť vlakom, volíme alternatívnu trasu. Vystúpiť pár stoviek metrov nad hladinu mora a na druhej strane kopca zbehnúť do Riomaggiore. Vďaka tomu si môžeme vychutnať pohľad na terasové políčka i netradičnú krížovú cestu na protiľahlom svahu. A keďže väčšina turistov uprednostňuje presun vlakom, na strmom chodníku stretneme len zopár nadšencov. Príjemná zmena oproti ruchu dolu pod nami.

V Riomaggiore sa ideme pozrieť aspoň na začiatok Via dell’Amore. Chodník je ožiarený podvečerným slnkom, bola by to z Manaroly pekná prechádzka, no zamknutá mreža na jeho začiatku dostatočne jasne dáva najavo, že tadiaľto cesta nevedie. A tak si len užívame pohľad na more, na niekoľko delfínov, ktoré sa zjavili v diaľke a skúšame, komu sa ich podarí odfotiť.

Potom už zamierime do centra dedinky – opäť skalným tunelom. V náhodne vybranej reštaurácii sa zastavujeme na večeru a na záver dňa zídeme na pár minút aj do prístavu. Slnko už dávno zapadlo, oblohu osvetľujú posledné lúče a my sa unavení vraciame na ubytovanie. Deň to bol dlhý, ale s radosťou by som si ho zopakovala. Snáď Sentiero Azzurro čoskoro opäť sprístupnia a potom si ten chodník prejdem celý. Pretože do týchto dediniek sa človek jednoducho musí zamilovať...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Muž žijúci so ženským srdcom. Najťažšia bola rekonvalescencia

Transplantácia orgánov sa ukazuje ako otázka niekoľkých rokov. Vhodné srdce pre Jana Škrlanta sa však našlo už po šiestich týždňoch.

ŠPORT

Legenda Merckx o Saganovi: Súperi mu len nahrávajú

Merckx nevidel na MS poriadne preteky.

BRATISLAVA

Rušiť gymnáziá, prihlasovať ľudí? Kandidáti povedali, čo chcú s Bratislavou

V SME Naživo diskutovali Ftáčnik, Frešo, Droba a Kusý.


Už ste čítali?